Cítiš tie otlaky na pätách? To ti na ne stúpajú démoni a tiene. Tvoje vlastné, jedinečné a zradne nebezpečné. Cítiš ten mrazivý dych na tvojom krku? To ti naň dýcha svedomie prebdených nocí. A tie omrzlé prsty, to sú len konárik spod perín chladných dní. Hranica medzi tvojou tvárou a tým druhým je ti tak blízka. A ľadové kryštálik ako para spomedzi tvojich pier ticho utekajú preč do krajiny žiarivých hviezd. Dunenie srdečného svalu ozýva sa tmou. Len ty a tvoje zrúdy, ktoré nikdy, nikdy neodídu. Aj keď ich zatratíš, v snovom sväte vrátia sa ti späť. A potom lapaj po dychu pri úteku pod blikajúcou lampou krížom cez ulicu s tichým strachom. Potlačené... čo? Slzy, výkrik, nával hnevu, nenávisť či azda vlastná hlava. Zrýchľuješ tempo krokov, keď tu zrazu si opäť doma v teplom objatí štyroch stien.
A čo ďalej?
Ako báseň :)
OdpovedaťOdstrániť