Tak. Vyšlo to. Ešte včera bolo pekne. Vlastne celé tri dni od Vtedy, boli pekné. Ty si chcela odísť,pravda? Ja tomu rozumiem. A dúfam, že sa už nebojím. Že večer zaspím bez tabletky a zapnutej televízie. Už teraz je mi smutno a to sme len na začiatku. Nechala si nám tu kopec problémov, to vieš? Hlavne mne. Ale nevadí, budú to nezabudnuteľné skúsenosti. Pomaličkým krokom sa začala skladať skladačka o tvojom živote. No, som zvedavá. Nechávam ťa ísť a verím, že neprídeš. Ja sa už o všetko postarám. Nejak určite. Lahké to nebude, čo však je. Ale budem sa biť!
Sú momenty, ktoré mi ostanú vryté do pamäte, až dovtedy, dokiaľ tam nepôjdem aj ja. Zostane mi v pamäti sobotná noc, pondelné ráno, kroky rúcajúce moj ranný polospánok a už vtedy mi bolo jasné, čo sa stalo. Akonáhle sa temnota mojich očí roztrieštila. Mám to vyryté do hrude. Je to skoro. S tým ale už nenarobím nič. A že to bolí? Aj bude. Dlho. Dlho to ešte bolieť bude. A nikdy to úplne nezmizne. Kus môjho srdca je preč. A tá diera sa nikdy nezmenší. Neboj sa. Dám na babku pozor. Aj keď som zlá.
Prší, druhý deň na to. budem veriť, že ty si to tak chcela. budem sa snažiť tomu veriť, pretože tak je to lepšie. Je to krajšie. Aj keď si stále myslím, že to je obyčajný blud.
EDIT: Písané 11.4.2010. Je mi ľúto to nezverejniť, pretože to bolo písané od srdca a s úprimnosťou, aj keď som nebola schopná to dokončiť. Prepisovať to odmietam, pretože by to stratilo danú autenticitu (ktorú v tom vidím aj tak len ja) Už sú to dva mesiace od vtedy. Zaspávam bez liekov, bez telky. Ale zamykám sa z paranoje. Ale lepší sa to, aj keď svoj život momentálne nezvládam tak, ako by som chcela. Niekedy mám pocit, že trávim viac času na úradoch a poisťovniach ako v škole. A cez víkend robota. Snažím sa našetriť na foťák, no momentálne to vyzerá, že to všetko pôjde na úver. Tak snáď niekedy na budúci rok.
Sú momenty, ktoré mi ostanú vryté do pamäte, až dovtedy, dokiaľ tam nepôjdem aj ja. Zostane mi v pamäti sobotná noc, pondelné ráno, kroky rúcajúce moj ranný polospánok a už vtedy mi bolo jasné, čo sa stalo. Akonáhle sa temnota mojich očí roztrieštila. Mám to vyryté do hrude. Je to skoro. S tým ale už nenarobím nič. A že to bolí? Aj bude. Dlho. Dlho to ešte bolieť bude. A nikdy to úplne nezmizne. Kus môjho srdca je preč. A tá diera sa nikdy nezmenší. Neboj sa. Dám na babku pozor. Aj keď som zlá.
Prší, druhý deň na to. budem veriť, že ty si to tak chcela. budem sa snažiť tomu veriť, pretože tak je to lepšie. Je to krajšie. Aj keď si stále myslím, že to je obyčajný blud.
EDIT: Písané 11.4.2010. Je mi ľúto to nezverejniť, pretože to bolo písané od srdca a s úprimnosťou, aj keď som nebola schopná to dokončiť. Prepisovať to odmietam, pretože by to stratilo danú autenticitu (ktorú v tom vidím aj tak len ja) Už sú to dva mesiace od vtedy. Zaspávam bez liekov, bez telky. Ale zamykám sa z paranoje. Ale lepší sa to, aj keď svoj život momentálne nezvládam tak, ako by som chcela. Niekedy mám pocit, že trávim viac času na úradoch a poisťovniach ako v škole. A cez víkend robota. Snažím sa našetriť na foťák, no momentálne to vyzerá, že to všetko pôjde na úver. Tak snáď niekedy na budúci rok.
R.I.P mami.
Komentáre
Zverejnenie komentára