Som to, čo tvorím (Rilke)

V poslednej dobe sa neviem tohto citátu zbaviť. Vlastne od vtedy, čo som našla mamine staré oznamko, na ktorom bol použitý. Najhoršie na tom všetkom je, že ja vlastne netvorím. Nie v tom tvoriacom zmysle. Niekto by mohol oponovať tým, že sa znova pokúšam tvoriť. Neviem, ale osobne to za tvorbu nepovažujem. Nie to, čo fotím. Aj keď pri tom ten proces tvorby určite bol. Momentálne tvorím maximálne tak svoj domov. Svoj dom. Aj to nie podľa svojich predstáv. Niekedy mi to je úprimne jedno, čo kde ako, a niekedy by som tie biele steny schuti zamalovala. Čímkoľvek. Tvorím domov, ktorý je vlastne maminou robotou. Je to jej tvorba, je to to, čo po nej zostalo. Niekto by povedal, že to je práve ona, ten dom. A ja v ňom mám teraz tvoriť domov. Ak som toto ja, tak je to so mnou dosť zlé. A ak je práve toto domov, tak to tiež nie je zas taká výhra.

Začína mi z toho kapať na karbid a úprimne neviem čo mám robiť. Kto mi povie, čo mám robiť, na koho sa môžem obrátiť? Nikto a na nikoho. Všetci očakávajú, že ja to zvládnem s rovnakou ľahkosťou ako moja mama a ani pri tom oka nemihnem, ešte sa budem aj usmievať a stíhať všetko ostatné. Uznávam, skučím. Skučím o pomoc, ktorá, žiaľ, odnikiaľ neprichádza. Neviem sa zbaviť maminho tieňa, ktorý by mal byť vlastne dobrý, ale ja som JA! (aj keď to Ja v mojom prípade ešte nie je úplne zadefinované) Mám 18 do riti a neviem sa starať o chod domu, o rozpočet, plánovať dopredu, riešiť problémy so zmluvami, prepismi, úradmi. A ak sa aj o to pokúšam, tak je to už od začiatku odsúdené na neúspech. Nie mojou osobou. Aj keď je tam šanca, že by to fungovalo. Veľa vecí, ktoré som spravila a vybavila fungujú, ale čo z toho....