Deň prvý

No čo, nádchy sa človek nezbaví. Neliečaná trvá sedem dní, liečená týdžeň. To si treba proste len prečkať. Keby mi z toho aspon nezaliehalo v ušiach. Prišla v ten najnevhodnejší moment, tak ale keď už je raz tu, nič sa s ňou nedá robiť. Len čakať. Aké prozaické. Tak ako so všetkým...
Podla posledných situácii to vyzerá rovnako čierno aj s robotou. Človek ich jednoducho nemôže nechať o samote. Nikde. Dokonalá kombinácia babka- mama je buď na psychiatriu, alebo minimálne máme o katastrofu postarané. Penaženka sem, infúzia tam, treba na ne dávať neustály pozor a kontrolovať ich.
"Mami ja sa idem iba osprchovať. Keby niečo, tak krič, dvere nechám otvorené." Samozrejme za ten čas sa nič nestalo. Potom človek na moment odbehne a mama zaspí, zohne ruku. A je to v keli. Vypnúť, vytiahnuť, zalepiť. A pritom to bola len chvíľa... do dobre možno 10 minút. Ale aj tak. Treba im stáť za zadkom a všetko 3 krát skontrolovať. Ako minule babka odbehla do obchodu a už o 10 minút mi volá, nech jej donesiem peňaženku, že ju nechala doma na stole. Na stole nebola, ani v šuflíku ani nikde inde, ale na stoličke na chodbe. Hnedá na hnedej sa stratí. A potom skoro domov zobrala aj nákupný vozík.
"A toto ti je ja načo?"
"Jaj, veď ja som na to úplne zabudla! Človek je zvyknutý na to Tesko, že tam sa berú von..."
Hlavne, že v Tesku už rok nebola a v živote tam nákupný vozík netlačila pred sebou. Ale išla si tak spokojne, ako keby nič.

Komentáre