Stracam sa

Mam prekliatie po mene aj po genetike. Tým, že som kto som, tú časť, ktorá sa nevyberá som prekliata v mnohých ohľadoch v určitých sférach. Pre mňa tých najhorších. I keď mnohým a mladšej generácie sa pri mojom predstavení našťastie v hlave nič nevybaví a určite ani kope iných ľudí, je skupina, ktorej to vraví až príliš mnoho. Jedno z dedičstiev po mame. Vo svojej generácii prívlastky môjmu menu dávam ja. Ja, moje skutky a názory. Aj keď to už teraz nie je až také časté. No som prekliata po mene aj po genofonde. To, že som, kto som mi tu kde som spôsobuje nemalé problémy, ktorým málokto rozumie. Málokto také zažil, aspoň osobne nikoho takého nepoznám, a ak hej všetko sú to muži. A uznajme si stále žijeme v dobe, kedy žene sa nikdy nedostane možnosti niečo dosiahnuť a ak hej tak aj patričným priplatením. Keby som bola muž a moja mama by bola môj otec, tak by bolo všetko až nebezpečne ideálne. Nepochopíte. Moja mama bola, kto bola. A pracovala silno až do úmoru a nikdy za to nebola dostatočne ocenená. Moja mama bola veľký človek aj keď to málokto vie. Všetci vidia iba firmu, všetci za všetkým vidia iba chlapov. Keď sa raz niekto mojej mamy spýtal, že aký podnikateľ si prerobil ten dom, tak prekvapenému pýtajúcemu sa odpovedala, že to bola ona. Žena? Sama a bez chlapa dokázala zarobiť na to? Áno, ale je to cena podpísaná krvou a jej životom. Šíria sa kadejaké fámy, kadejaké bludy, ale máločo z toho je pravda. Moja mama bola veľký človek a vedela "hrať karty". Ľudia sú svine. Myslia si o vás kadečo len pre to, za čo nemôžete. Čo vám bolo dané. A patrične sa to snažia využiť, všetci sa to snažia využiť. Vycucať do posledného morku kosti. A teraz sa neutápam v depresii, ale v realite , v ktorej denno denne žijem, a ktorej nikto nerozumie. Ani ja sama. Ja karty hrať neviem. Žiadne. Strácam samú seba, vlastne som sa ani nenašla, no nemôžem byť mnou. Je tu povinnosť zodpovedať sa zo všetkého a všetkým a pritom nepovedať vlastne vôbec nič. Paranoidne si strážiť svoje súkromie. Áno, taká je naša spoločnosť. Vedia o vás všetko. A to nie sú bludy, to je moje osobné stretnutie s realitou. To nie je metrix, kniha, film a výnimočne to nie je ani paranoja, ktorá tak úpenlivo všetkým sedí na krku. To je proste fakt. Všetci o vás všetko vedia, keď chcú, aj bez vášho pričinenia, či vedomia. Už ma zopárkrát prekvapili, keď mi povedali o mne veci, ktoré som pomaly ani ja sama nevedela. Povedať všetko (všetkým) na tom správnom mieste a pritom nepovedať nikomu nič. Nehovoriť. Všetko čo sa deje si človek musí nechať pre seba. A je už všetko jedno. Som kto som a pritom neviem kto som. Som to, čo chcú vidieť. Ale to skutočné ja, šlo asi na dovolenku, alebo sa niekde v podvedomí radšej zastrelilo a nechalo to všetko na autoprogram. Znie to ako bludy, všetko znie ako bludy. Prekliata po mene, aj po zdedených génoch.....