Prečo pavúky



 Nie, že by som nemala o čom písať. Mám, len to neviem zformulovať a navyše trpím zváštnym "syndrómom" stavania sklenených zámkov, tjst čo si vymyslím v hlave, ako by už aj bolo hotové a ono nie.
Tak teda prečo pavúky? Rozhodla som sa rozobrať túto otázku myslím, že aj často kladenú na chovateľských fórach. Prečo nie andulky, psy, morčatá, mačky a etc. (škrečka mám, k tomu sa môžem priznať, ale pri mojich šváboch a pavúkoch šiel tak trochu do ústrania) 
Prvým dôvodom (prečo si klamať) bola moja zaslepená láska ku svojmu chlapovi, ktorý ma na pavúky namotal (našťastie ne doslova, ale šváby po mne "hádzal"). To viete niekto na začiatku vzťahu dostane buklet ruží, niekto troch švábov, na ktoré sa pozerá s hrôzou v očiach, nie to sa ich ešte chytiť. A potom sa to už vlečie, človek si zvykne, kôli láske začne chodiť aj na predajné burzy chovateľov. Prvú burzu kuká ako puk, radšej si drží odstup. Predsalen nebola som milovník hmyzu a pavúkov hneď od začiatku, to muselo prísť časom a systematickým pozorovaním. A plus som vždy obdivovala ľudí, čo majú doma 15centimetrového pavúka, boli taky cool. Potom prišla druhá burza a s ňou už aj inkognito nový člen rodiny, moja Iza (Isabella aka Nhandu coloratovillosum).  Po týždni, keď už nebola inkognito nastala doba zvykania si. Z časti mňa a z tej podstatnejšej mojej rodiny. Prvotné vyhlásenia zabotnem to nožíkom sa našťastie nenaplnily, pretože strach bol taký velký, že daný člen rodiny sa doteraz vyhýba mojej izbe so škatulkami. Ono časom si na to zvyknete a vážne je to droga. Začnete s jedným a časom ich chcete viac a viac a viac. A tu nám prichádza na radu skutočný dôvod. Keď už má človek doma nejakého toho pavúčieho jedinca nejaký ten čas , tak nastáva fascinácia. Ono chovať pavúky to nie je len tak. Súvisí s tým aj značné množstvo literatúry a textov, ktoré je viac než dobré mať prečítané. Ale na priamy kontakt to jednoducho nemá. Sledovať lov, život a zvliekanie je niečo úžasné. Aj keď niekedy lenivo krochnia na lignocely. Niekedy často. Ich chov je dlhodobý osobný výskum spájajúci aj zapisovanie zvlekov, príjmu potravy, chovania, nových prírastkov, chorôb a bohužiaľ niekedy aj úmrtí. Ale stojí to za to, mať doma svoje osobné vivárium. Pribúdajú šváby, pribúda aj kŕmny hmyz. Aj keď ja osobne som zjavne expert na vraždy múčnych červov. 
Ku zvieratkám treba pristupovať s rešpektom a potom je to neoceniteľný zážitok. A prečo nie andulka, pes , mačka? Pretože s pavúkmi sa nemusím maznať, môžem na ne na týžďen dva a niekedy aj dlhšie zabudnúť, hladovky im neoblížia. Fungujú si vlastným životom a moju pozornosť nevyžadujú neustále, aj keď zo začiatku bola viac než dotieravá. Moje nadšenie a aj kontroly so záujmu. Ale časom si človek zvykne a nebude ich otravovať denno denne. 
Pavúky (a hmyz) sú skvelým poznávaním prírody( a často aj jej skrytej inteligencie)

Komentáre

  1. Na tých dôvodoch "prečo?" niečo je, to sa musí uznať :D. Ale mám tak trochu arachnofóbiu... Akože, drobný pavúčik mi nevadí, ale keď to je už veľké, také... mäsité a chlpaté, tak amen...

    Veď sa bojím už motýľov :D! Ale na to mám tiež patričný dôvod "prečo" - je to také desivé, keď na teba letí niečo také farebné, no nie? Aj mole sú hrozné, tie sú také nepekne bezfarebné zasa, vyznie to divne, ale prídu mi také "práškové", čo sa tej farebnosti a vzorov na krídlach týka.

    Ale presne si pamätám, odkedy sa ich bojím - keď sme v našej záhrade našli takého toho lišaja smrtihlava - to je taký nechutný veľký motýľ chlpatý... No proste hnus! A odvtedy mám odpor, strach zo všetkých motýľov... A to na mňa ten lišaj ani neútočil, len si tam tak sedel na orgováne...

    Chcela som nájsť, že ako sa ten lišaj vlastne volá a našla som toho pána, čo ho máš tu vpravo v menu :D... Má tam pekné fotky - pokiaľ sú tam len tie húsenky a kukly, ten lišaj je dosť desivý, bŕŕŕ...

    OdpovedaťOdstrániť
  2. no, po mesiaci internatneho zivota s pomerne velkym (no stale asi iba obycajnym a v porovnani s tvojimi malym) pavukom za oknom dokazem pochopit tu fascinaciu. prve dni som si ho velmi nevsimala, ale ked chytil do siete osu (smrt vsetkym osam!), omotal si ju a co ja viem co vsetko, je jeho pozorovanie vskutku prijemnym spestrenim studia (ale preco potom vzdy robi zaujimave veci, kde sa mam ucit cokolvek len nie biologiu??). akurat dnes som mohla mat dokonaly pohlad zblizka a bolo to trochu desive, no zaroven fascinujuce...asi este nikdy som nevidela pavuka zak zblizka. pavuky su fajn. pokial nie su moc blizko ;)

    OdpovedaťOdstrániť
  3. naozaj ta obdivujem, vacsinou ked sa nieco take ako svab, alebo pavuk (nebodaj takto velky pavuk!!!) ocitne v mojej blizkosti, tak asi dve noci nespim, lebo sa mi aj tak sniva, ze to po mne lezie... proste daco vnutorne by vo mne asi spustilo jačiak, keby som to videla...xD .. na druhej strane, bojim sa takychto "bytosti" hlavne preto, ze su male - ako AYAmee, aj ja mam strach z motylov, tiez z lienok, z pavukov.. No mozno, keby islo o vacsieho jedinca, takeho, ktory nepride s hrozbou, ze mi vlezie do nohavice, ze sa proste strati za postelou... tak by to hadam opacne bolo aj lepsie... ale nemozem to zarucit, jeden clovek takto o domacu tarantulku prisiel.... ked povedal kamosovi, arachnofobikovi, "Zatvor oci, dam ti nieco do ruky"...nuz chlapec sa dostal do soku a tarantulka letela o stenu...;/..lenze, kto moze zarucit, co s tebou spravi strach a pud...

    OdpovedaťOdstrániť
  4. Wellferine... chytate ich aj do ruky? Pocula som, ze by sa to nemalo, lebo vystreluju chlpky z prdelky a mozu aj kusnut. Mame sice Brachypelmu albopilosu a boehmei a taktiez Grammostolu pulchripes a tie by vraj nemali robit nic. Tak neviem. Moja dcera ich chce stale chytat. Ta albopilosa je uz dospela a tej sa pravdupovediac bojim a nechcem, aby ju dcera chytala ale tu boehmei chyta, lebo ju mame od malicka a myslim si, ze ked ju nauci na ruky, tak jej nic nespravi, či? A Grammostola, tiez sa mi nepozdava, mame ju od malicka, je 3cm ale vyzera, ze je bojovna. Dik za odpoved.

    OdpovedaťOdstrániť

Zverejnenie komentára