Ranný mráz

Momentálne už ani nie tak ranný, ale zase na druhej strane sa už patrilo! Ráno to vyzeralo prekrásne, keď sa slnco nesmelo predieralo pomedzi mraky a všetko naookolo bolo strieborno šedo biele. A pokojné. Až mi bolo ľúto po tej námraze prejsť. Strácam slová, strácam nápady, inšpirácie. Vyparuje sa to ako ta  námraza.
Dnes dokonca napadol prvý sneh, ktorý vydržal tak dve hodiny. Naozaj dúfam, že to nebol odpad z neďalekej tepelnej elektrárne. Ale to by sa tak rýchlo hádam nerozpustilo.
Zistila som, že moje terajšie pokusy o blogovanie mi zaberajú mnohonásobne viac času ako kedysi a pritom predtým som písala jeden príspevok za druhým. Ktovie v čom to tkvie, ale možno si len neviem upratať myšlienky vo svojej hlave. Ani nápady ani nič. Žijem v minulosti. Pred očami sa mi úplne náhodne zjavujú výjavy z minulosti, o ktorých som ani nevedela, že ich v hlave mám. Ale budem musieť začať znova blogovať, pretože v reálnom živote už pomaly nie je s kým sa rozprávať. Z veľkej časti si za to môžem sama, aj fakt, že nechodíme skoro nikam. A chýba mi to. Včera som si tak pekne posedela s Dankou a Milanom pri kofole, že som sa normálne cítila ako za starých čias. Naozaj mi tí ľudia chýbali a hlavne tie vtipné chvíle s nimi. Bolo to krásne, také príjemné a oslobodzujúce. Človek si uvedomí ľahko vlastnú skostnatelosť, ktorá sa vytvára keď je dlho niekde s tými istými osobami. Pri najbližšej možnej príležitosti chcem ísť do Krakova a 18. decembra sa mi snáď podarí ísť na Winter Urban Market. Prievidza ubíja a je neumelecká!